close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Where Do I Belong?

18. may 2013 at 17:18 | BeatleGirl |  STORY

Takže predsalen som sa rozhodla, že sem tento príbeh dám. Vlastne je to poviedka a má iba jeden diel, ale keď budete chcieť tak budem pokračovať...

Nikam nepatrím. Nikam. Som zúfalá.
Vlastne som sa ani nepredstavila.
Volám sa Abby. Žijem v malom dome spolu s mamou, nevlastným otcom a nevlastnými bratmi Davidom a Jamesom.
S nevlastným otcom vychádzam veľmi dobre a on ma má veľmi rád ako vlastnú.

Avšak do desiatich rokov svojho životansom vôbec nevedela, kto je mojím otcom.
No až na moje 15ste narodeniny mi to mama povedala. A odvtedy ubehol pólrok.
Nebolo by to až také zlé, no po tomto zistení som ešte dva dni lapala po dychu.
Mojím otcom, ako to stálo v mojich osobných dokumentoch je JOHN LENNON.
Ako je možné, že som si to nevšimla? Až teraz vidím ako sa naňho podobám, tie oči,
nos, zuby, podobné názory na život...
Smutné na tom všetkom je, že on ani nevie, že nejakú dcéru vlastne má.
Ako veľmi by som ho chcela spoznať a chcela by som vidieť jeho reakciu.
Mamy som sa pýtala na všetko okolo onej noci a splynutia z ktorého som vznikla,
lenže ona mi nechcela nič povedať. Ani slovíčko, ani meno John som nemohla
povedať.

Nikto mi o tom nechcel nič povedať.
A tak mi nezostávalo nič iní, než zobrať tých pár vecí čo som mala, hodiť do vaku
a vyraziť na jeho koncert. Samozrejme BEZ maminho vedomia a dovolenia.

Celú cestu tam som si opakovala ako ho oslovím a predstavím sa mu.
Celá som sa od napätia triasla.
Pred koncertnou sálou stálo plno ľudí. Naštvalo ma to a tak som hľadala nejaký
zadný vstup.
Našla som a vošla. V chodbičke som sa tvárila, že som nejaká asistentka.
Cez prestávku som sa vkradla do jeho šatne.
Zľakol sa ma, no vo chvíli povedal: "Čo tu hľadáte slečna?" Nezmohla som
sa ani na slovo. "Ja-ja-ja sa vás musím niečo spýtať!" On bol zarazený, že som
ho vôbec oslovila a už-už chcel volať ochranku. "Spomínate si na Jar 1962?"
"Cože?" "Jar 1962?" "Nemám tušenia a o čom hovoríš! A už vypadni! Poďme!"
"A meno Jane Doille? Nespomínate si?" "Keby som si mal pamätať všetky s ktorými
som niečo mal, mal by som hlavu ako slon!" Vštekol na mňa a ja som pokračovala:
"Narodila som sa v roku 1962, som vaša dcéra." Z batoju som vytiahla fotku mojej mamy
a on hneď vedel o koho sa jedná. No nechcel veriť, že som jeho dcéra. Pozrel sa na mňa,
pozrel sa do zrkadla a povedal: "Ty si vážne moja dcéra, kde máš mamu?" "Mama vôbec nevie,
kde som, vôbec nevie, že som tu." Si presne ako ja, ale overím si, či mi neklameš."
O pár týždňov prišiel k nám dokom s tým, že si dá overiť(lekársky), či som naozaj jeho dcéra.
Lenže tu nebolo pochýb. Trvalo to hrozne dlho, skoro rok, no testy ukázali to čom vedela-
som dcéra JOHNA LENNONA.
Spriatelili sme sa, on ma navštevoval, keď mohol, kupoval mi všelijaké darčeky a naučil ma hrať
na gitaru.

O otca som prišla v roku 1980. Bol to hrozný deň. Nedarilo sa mi v škole a keď som prišla domov -
tá zdrvujúca správa prešla mojimi ušami a ja som bola hotová a zničená. Sotva som ho spoznala,
tak som ho rýchlo stratila...

KONIEC...
 

1 person judged this article.

Comments

1 Jean Jean | Web | 19. may 2013 at 21:55 | React

Je to výborné! Měla by jsi pokrčovat, jenom by ses mohl a vrátit k tomu, jak to chodilo, než umřel, docela by mě zajímalo, jak by jsi to popsala, jeho vztah s nevlastní dcerou....je to bezva,vážně...pokračuj ale i v dalších příbězích, jsem napjatá jako struna!

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama