close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

STORY

... Something wrong... (2)

18. april 2014 at 11:45 | BeatleGirl
Ahoj te :D
Takže!
Rozhodla som sa napísať pokračovanie príbehu Something wrong...
Len tak pre info... sa vás spýtam... viete kto je "záhadný muž" htorý očaril Alice???
______________________________________________________________________________


... Ona zarazená mu ju podala. Videla totiž, že je to niekto známy... Videla ho. Bol jej srdcu veľmi blízky, až priveľmi.
S obľubou si obzrela črty jeho tváre. Očami prechádzala od čela až po špičku topánky. Očami o obkreslila aspoň stokrát. Ani sa len neopovážila nadýchnuť, ani jeden sebemenší pohyb. So zatajeným dychom čakala, čo povie. On na nej videl, že ho pozná a v duchu sa modlil, aby to nebola jedna z tých upišťaných. Ona však bola iná. Áno. Obdivovala ho, ale dokázala pochopiť isté veci. A to, že mu také správanie ide poriadne na nervy. Vedela si zrátať dve a dve. A tak v tichosti čakala na jeho reakciu. On sa však len díval... Díval... Zamyslene. Dokonca sa usmial. Taktiež ju dôkladne premeriaval od hlavy až po päty. Zastavil sa však znova pri jej zelených očiach. Mala ich také krásne. Prenikavá zelená, ktorá až omračovala, ktorá mu podlomila kolená. Dokonalé zmyslené pery. Hlavou sa mu pomotali rôzne obrazy o tom čo by spolu mohli zažiť. Typický John. Ale myslel to v dobrom, samozrejme. Nádhernú tvár lemovali bezchybné blond vlasy, ktoré sa mu ráčili odhrnúť jej z tváre, nakloniť sa a pobozkať ju... Je to John, urobil by to. Ale tým by ju možno stratil a tak si povedal, že je čas konečne niečo povedať. "Ehm..., Si odtiaľto?" Ona trošičku zarazene odpovedala: "Nie. Tuto od vedľajšieho mesta." V Johnovi sa prebudili doposiaľ nepoznané vášne. Nie také, ale úplne iné. Možno preto, že to bolo krásne dievča, a nielen to ale aj múdre. Bolo by škoda z nej urobiť len známosť na jednu noc. Ona sa usmiala, ale vzápätí sklonila hlavu. "Čo sa deje?" Spýtal sa jej John. "Odišiel mi posledný autobus a ďalší ide až zajtra a ja nemám kde späť..." John premýšľajúc povedal: "Hmm, vlastne ja som sa ťa ani neopýtal ako sa voláš." "Volám sa Alice." A na záver dodala úsmev. :) Čo sa Johnovi veľmi páčilo. "Tak čo s tým urobíme Alice?" "S čím?" Nechápavo odvetila. "No vravela si, že nemáš kde spať." "Á... aha... No tak to neviem..." Skleslo povedala. Johnovi jej bolo ľúto. Prebudil sa v ňom ochranársky pud. "Čo keby som ti to tu trošku poukazoval?" "No, ako chceš, ale varujem ťa. Je tma a ja sa jej príšerne bojím." John sa pousmial a povedal: "Si so mnou! Nemáš sa čoho báť." Alice ho trochu podpichla: "Ochrániš si ma teda?" A ten jej provokatívny úsmev sa u natoľko zapáčil, že ju musel pobozkať. Jeho telo vravelo niečo iné a mozog iné. Neubránil sa tomu nutkaniu. Chytil ju za ruku a vášnivo pobozkal. V prvej sekunde ju to zaskočila ale následne si to už aj ona vychutnávala. Neprestával. Vlastne načo. Obaja chceli pokračovať. A tak sa v tmavej Liverpoolskej ulici vášnivo bozkávala dvojica, ak ich tak nazveme...
Potom sa Alice usmiala a John jej úsmev opätoval. Bolo to zvláštne. Nepoznali sa ani hodinu už sa muchlovali, ale bolo na tom niečo magické. žeby osud? Hm... Možno, ale ak osud chcel, aby sa títo dvaja stretli, urobil to v pravú chvíľu.
... John vzal Alice za ruku, a šli... K Johnovi domov.
Pred dverami sa ešte chvíľočku bozkávali. Nič im nebránilo si dnešný večer poriadne vychutnať.
John ju pozval dnu. Zložil jej kabát. Zriedka kedy sa takto galantne správal. Ale usúdil, že Alice je dievča, ktoré si to zaslúži...
...Posadil sa na gauč a pozrel na hodinky. "Je už dosť hodín. Mali by sme ísť spať." "No. Ja celkom súhlasím, ale najprv mi ukáž, kde ma zložíš." Zasmiala sa. A on vlastne tiež. "Sú dve možnosti." "Dve?" Naklonila hlavu do pravého boku. "Áno dve." "A to?" "Buď ti usteliem tu, alebo..." Ona sa usmiala, lebo vedela čo má John na mysli. "Áno, alebo sa uložím k tebe do postele." John zostal mierne zarazený. "Vidím, že si hlavička." Odpovedal s humorom v hlase. "A mám na výber?" odpovedala Alice a pritom ho nežne pobozkala. Vedela, že je zbytočné strácať čas úbohými gestami náklonnosti a zbytočne čakať, keď sa príležitosť núka sama... KONIEC druhej časti...

Tak teda príbeh a Story je na svete alebo ...Something wrong... (1)

15. march 2014 at 19:13 | BeatleGirl
Tak som sa teda rozhodla vám sem dať príbeh, ktorý som vymyslela, keď som počúvala pesničku Yesterday a listovala si v v encyklopédii o Beatles...

...Something wrong... (1)
...Mladý, sebavedomý, nikedy až priveľmi... Mierne sebecký a ironický. Jeho zmysel pre humor snáď v najlepšom zmysle chápal iba on sám a ostatných teda skoro všetkých dokázal len uraziť. Lenže jeho myšlienky a úvahy boli fascinujúce v tom, že prinútili človeka sa nad tým všetkým zamyslieť. Každý naňho nadáva, že je drzý, že je nevychovaný a nepozná mieru. Ale ja v ňom vidím niečo neskutočne príťažlivé. Niečo čo vo mne vyvoláva neopísateľné a neidentifikovateľné pocity, ktoré ani sama neviem rozoznať. keď zatvorím oči, ako prvé vidím jeho. Jeho tvár. Krásne vykreslenú, so všetkými detailmi. Jeho oči... Jeho oči v ktorým je neskutočná iskra inšpirácie a mladosti. Tie dlhé, silné hnedé riasy... Jeho pery... Ich tvar ma neskutočne fasinuje vo všetkých smeroch. Už sa do nich len zahryznúť. Nič viac by som si nepriala. Pobozkať tak nádherné pery by pre mňa bola pocta na najvyššej úrovni. Jeho úsmev... Vedel ma zhypnotizovať a ja som by som sa naň dokázala dívať celé hodiny, dni, roky...
Jeho vlasy... Orieškovo hnedé, lesklé pevné vlasy vlajúce vo vetre. Dívala som sa na ne len zdiaľky. Vidieť vietor ako sa hrá s jeho vlasmi bolo zvláštne. Cítila som taký zvláštny a zaujímavý pocit. Bola to žiarlivosť? Presne v tom momente som chcela byť na mieste vetra a byť tou, ktorá sa hrá s jeho vlasami.
Jeho ruky... Hmm..m... m... mnmmmm.... hm... Nenachádzam ani slov. Keď by som si predstavila, že jeho veľká ruka drží tú moju malú rúčku. Prešla mnou zima a ja som sa vrátila zo zeme snov do krutej a neúprosnej reality.
"Alice!" Okríkla ju mama. "Áno mami, čo si praješ?" "Si neskutočná! Okamžite sa vráť do práce! Zákazníci čakajú! Stôl jeden, sedem a štyri nedostal objednané jedlo a všetko je už tu! Okamžite sa pozbieraj!" Alice musela oblúžiť zákazníkov. Potom prišli ďalší a ďalší a ďalší... Až bol večer a všetci zákazníci sa vytratili preč. Bol čas zavrieť rodinnú reštauráciu a premiestniť sa do domu. Vlastne bolo treba iba prejsť po schodoch a už bola doma. Jej traja bratia si ju začali doberať v momente ako prešla prahom dverí. Už ju to doma nebavilo. Mala toho doberania pokrk. Bratia jej neustále robili zle, brali a schovávali jej veci. Navyše nikdy za to neboli potrestaný, pretože pred rodičmi to vždy tí naničhodníci vedeli uhrať a zakryť tak, že Alice z toho vyšla ako tá najhoršia a vynadali akurát tak jej.
Bola noc. Teplučká letná noc. Všetci už spali. Iba Alice nie. Sedela na okne, s jej rozpustenými vlasami sa hral vietor. Ono len tak hľadela do tichej prázdnej ulice a premýšľala. Premýšľala nad ničím. Iba nechávala pretiecť nepotrebné a zbytočné myšlienky... Pozrela von, pozrela na skryňu a v tom jej napadlo... Utiecť... Nič ju nedržalo. Nič. Absolútne nič. Schytila najbližšiu tašku, ktorú mala po ruke, nahádzala do nej pár potrebných vecí, zobrala si peniaze a vyrazila na cestu za slobodou... Vyskočila otvoreným oknom. Utekala na autobusovú stanicu a zastihla posledný autobus do Liverpoolu.
Vystrašene si sadla na posledné voľné sedadlo a spokojne si odfúkla. Ani nevedela kam presne má namierené. Proste šla. Niečo ju v tej nekonečnej samote viedlo. Bolo to ako malé svetielko, ktoré ju udržiavalo plnú nádeje a nedovolilo jej zaspať. Keď vystúpila bolo okolo pól druhej nad ránom. V Liverpoole to nepoznala. Nemala tam nijakú rodinu. Nepoznala tam nič. Nevedela čo od toho mesta môže čakať. Slpetité chodníčky a uličky ju privádzali do šialenstva. Blúdila dobrú hodinu, potom to vzdala a sadla si na lavičku. Oprela sa o kolená a začala plakať. Za všetkým čo za sebou zanechala. Keď sa rozhodla, že sa vráti na autobusovú stanicu a odíde späť domov, rozutekala sa, aby stihla posledný autobus, ktorý tade išiel na jej smer. Ako utekala nič nevidel, vôbec nič. Nikoho nevnímala. Jej vnímanie však zostril tvrdý náraz, silné odhodenie od niečej časti tela. A už sa len videla na zemi a ako jej ušiel autobus. Ešte sa ani nespamätala a už dotyčnému nadávala: "No to vám teda pekne ďakujem! ušiel mi kvôli vám autobus" Neskoro si uvedomila do koho vlastne narazila. Zostala v nemom úžase, ale nenechala sa len tak povrchne opantať jeho osobou. "Tak s tým slečna celkom nesúhlasím! Pre poriadok, vy ste narazili do mňa a nie ja do vás. Sama si môžete za to, že vám ušiel autobus!" Potom sa postavil, oprášil sa a podal jej ruku a zdvohol ju...

KONIEC prvej časti...

Tak čo? Prečítali ste to celé? :D Kto myslíte, že je dotyčný čo Alice podal ruku? A čo myslíte že sa stane, alebo čo by sa podla vás mohlo/malo stať??? :)

ALL YOU NEES IS LOVE(5)

8. september 2013 at 13:53 | BeatleGirl

Ahooojky! takže som sa rozhodla, že vám sem dám All you need is love... Dúfam, že vás to poteší, viem, že tu dlho nebola...
Ak si nepamätáte čo bolo posledné, tak tu máte :

Trochu som to skrátila a prešla na tú časť, kde sú Beatles...
To preto, lebo by to už nikto, nečítal keby tam neboli...
Takže... Konečene... Je to tu: Beatles v ALL YOU NEES IS LOVE :)
POZNÁMNKA: Je to torochu dlhé, ale vám to nevadí... :)

ALL YOU NEES IS LOVE(4)

15. august 2013 at 19:54 | BeatleGirl
Ahoojky!!! Tak! om rada, že to čítate a že sa vám to páči...
Tu je ďalší diel:


"To hneď uvidíš." Nastúpili do auta a išli na ranč. Síce ho Miša trošku oklamala, no v tomto mala pravdu. Keď bola menšia jazdila na koňoch. A toto ju veľmi potešilo. "Páni, to je super." Davy sa len usmieval. "Ďakujem Davy, je to pekné. Na koni som nejazdila ani nepamätám." "Tak si to teraz vynahradíš." "Ale ja už si nič nepamätám." "To nie je problém. Naučím ťa to." Davy priniesol kone a pomohol Miše vysadnúť a potom vysadol on. Miše sa veľmi páčilo, keď sa Davy usmieval. "Toto je snáď najlepšie voľno, ktoré som kedy zažil." "Čo robíš obvykle, keď máš voľno?" "Učím sa texty, spím a tak ďalej." "Vieš Davy, už ti niekto povedal, že máš krásny úsmev?" Davymu sa Miša veľmi zapáčila a táto veta odštartovala ich vzťah. Pomaly sa začalo stmievať a postupne sa ranč ukladal na spánok. A tak aj Davy s Mišou išli domov. Keď prišli domov, Davy sa pýtal a aj Miša sa pýtala na pár otázok. "Si tu, teda u tety dlho?" "Iba pár dní." "Páni a prečo nie si doma?" "No, bola by som tam sama." "Veď si vravela, že máš sestru, nie?" "Sestra je práve preč a ja som musela odcestovať k tete." "A čo rodičia?" "Veľa pracujú, nie sú skoro vôbec doma." Ako sa tak rozprávali, Mišinu pozornosť pritiahla krásna gitara v kúte. "Je tvoja?" "Páči sa ti?" "Je nádherná. Ja mám jednu gitaru, ale takúto nie." "Nehovor, ty hráš?" "Hej." "Páni, čomu sa ešte venuješ okrem jazdenia?" "Hudbe, maľovaniu a všeličomu inému. Vlastne toho veľa nie je." "Páni, ty si multitalent." "Ale nie." Potom si Davy sadol vedľa Miši. Miša sa otočila a hľadela mu do očí a on jej. Po chvíli spontánne naklonili hlavy a pobozkali sa. Bolo to niečo krásne, iné. Miša sa do Davyho úplne zamilovala a priala si ostať nastálo. Toto sa jej nestalo ani pri Michalovi. Aj Davy sa do Miši zamiloval a chcel sa jej spýtať, či by s ním nechcela chodiť. No, trochu sa hanbil. Dlho sa ošíval, no nakoniec to zo seba dostal. Chytil Mišu za ruky a začal hovoriť: "Vieš, páčiš sa mi a dúfam, že aj ja tebe." "To áno, páčiš." "A tak som si povedal, že či by si so mnou nechcela chodiť?" Miša v duchu jasala ale s pokojným hlasom povedala: "Samozrejme." Usmiala sa, Davy ju objal a pobozkal. Takže boli oficiálne pár. Potom si šli obidvaja ľahnúť, ale ani jeden z nich nevedel zaspať. Davy premýšľal a Miša si písala do denníka...

...Milý denníček, tomuto nebudeš veriť a ani Monika, keď mi ťa zoberie, ale ona si myslí, že o tom neviem, ale ja viem. No to je už jedno. Mám pre teba super novinku. Davy sa ma spýtal či s ním nechcem chodiť a ja som povedala, že áno. Takže sme už oficiálne pár. Dohodli sme sa však, že to trochu utajíme. Niežeby sme sa zato hanbili, ale nepotrebujeme byť na všetkých titulkách novín. Ale ja by som tam chcela byť, no to je už aj tak jedno. Idem spať, tak zasa zajtra...

Predchádzajúci diel:

ALL YOU NEED IS LOVE(3)

ALL YOU NEED IS LOVE(3)

13. august 2013 at 21:13 | BeatleGirl
Ahooooooooooooooooooooj!!!!!
Tak. som veľmi rada, že moja new story má dobré ohlasy a tak sem dávam ďalšiu časť...


Davy premýšľal o všetkom čo sa dnes stalo a hlavne o Miše. Páčila sa mu, lenže vedel, že nevie pravdu. Akú? Totiž, Monkees na LP nehrali na nástroje sami, ale mali nato profesionálnych hráčov. Nahrávali iba vokály. A hlavné bolo, že to fanúšici vôbec nevedeli. Takže sa Davy bál, žeby stratil celkom dobré priateľstvo. Chcel jej to povedať, ale bál sa. Ale niečo mu hovorilo, že Miša je iná, že nie je taká ako tie pištiace fanynky. Miša tiež nemohla spať. A tak vzala pero a papier. Tieto zážitky si zapisovala do denníčka z ciest...
"Milý denníček... Tak podarilo sa mi s Davym spriateliť. A musím sa ti priznať, že sa mi Davy páči a neviem či ja jemu, ale každopádne dom má prekrásny. Dokonca mi dal jeho košeľu a povedal, že si ju môžem nechať. A ešte povedal, že mi ju podpíše. Tieto dva týždne budú super! Neskôr ešte niečo napíšem, ale už je noc." Nakoniec však obidvaja zaspali. Miša vstala ako prvá a chcela Davyho prekvapiť raňajkami. Tak sa obliekla a šla do kuchyne. V kuchyni našla nejaké cereálie a tak pripravila dve misky. Davy sa zobudil presne keď Miša dokončila raňajky. Keď ho Miša zbadala v kuchyni, usmiala sa a povedala: "Dobré ráno." Davy sa usmial tiež tým jeho krásnym úsmevom a tiež zaželal dobré ráno. Najedli sa a Miša si zobrala svoj batoh a chystala sa von. Davy to videl a spýtal sa: "Kam sa chystáš?" "Idem niečo kúpiť sestre, bude mať narodeniny." Rýchlo si vymyslela nejakú výhovorku, lebo dobre vedela, že ju Davy pozval von, no chcela si overiť, či nezabudol. "Počkaj, veď môžeme ísť spolu a ja ti aspoň ukážem mesto." "Tak dobre." "A vlastne čo jej chceš kúpiť?" "Vieš, nejakú platňu." "Raz som bola u nej v izbe a videla som tam aj tvoje plagáty." "Takže je MonkeeManiačka?" "Možno hej. Vieš mi poradiť niečo čo by som jej mohla dať? Veď si predsa jeden z Monkees." Davy chcel dať Miše všetky Monkees platne, ktoré doposiaľ vyšli. No mal ich doma. Takže to muselo počkať. "A nepočká to? Mám pre teba prekvapenie." Miša sa usmiala a povedala: "Tak dobre a čo je to za prekvapenie?"

..POKRCOVANIE NA BUDÚCE...

PREDCHÁDZAJÚCI DIEL:

ALL YOU NEED IS LOVE(2)

ALL YOU NEED IS LOVE(2)

8. august 2013 at 12:21 | BeatleGirl
Ahoooooj!!!!!
Tak som veľmi rada, že sa vám príbeh ALL YOU NEED IS LOVE páčil... Dnes vám prinášam ďalší diel...

A pre tých, ktorý by si chceli prečítať aj iné moje príbehy:

1.DIEL(In YELLOW SUBMARINE)

Tak to by bolo a teraz ten druhý diel....


Miša len kývla hlavou lebo sa nezmohla ani na slovo. Prečo? Úplne ju Davy dostal s tým jeho úsmevom a krásnymi hnedými očami. Davy si sadol a Miša sa pozrela kde sa leskne, a tam mu natrela mejkap. Potom sa trošku obidvaja rozhovorili: "Si tu odnes, pretože včera som ťa tu nevidel." "Áno." "Venuješ sa maskérstvu už dlho?" "Ani nie. Robím to iba kvôli tomu, aby som si zarobila na jazdecké kurzy." Davyho táto veta úplne ohromila, pretože on aj on kedysi jazdieval a vo voľnom čase jazdí. "Vážne?" "Áno mám to tam rada. Kone sú skvelé zvieratá." "To isté si myslím aj ja." Potom boli ticho a Miša pomaly dokončievala svoju prácu. "Tak máš to." Davy sa usmial a povedal: "Ešte sa niekedy stretneme?" Miša sa tiež usmiala a povedala: "To záleží od teba." Potom ho zavolal režisér: "Kde si toľko Davy? Poď už sa natáča." Tak sa išlo natáčať a natáčanie bolo naozaj vyčerpávajúce, ale aj tak si Davy našiel čas na rozhovory s Mišou, možno aj preto, že sa mu páčila. "Kde bývaš?" "Momentálne asi na ulici." Davy vyvalil oči a povedal: "To vážne?" "No, vieš, stratila som kľúče od domu a záložné má teta, ktorej ten dom patrí, takže nemám kam ísť." Davymu to prišlo ľúto a povedal: "Nechceš prespať u mňa?" Miša bola chvíľu ticho a nezmohla sa ani na slovo. Potom ju Davy prerušil. "Nie, neboj sa. Nebudeme v jednej posteli. V dome mám aj hosťovskú izbu, takže, nemusíš sa báť." "Ja sa nebojím." Potom Davyho niečo napadlo: "Keby si chcela, tak si môžeme zajtra niekam vyraziť, čo povieš?" Miša sa usmiala a povedala: "Pôjdem rada." Davy sa potešil a snažil sa Mišu chytiť za ruku, ale stále sa mu to nedarilo. Potom nasadli do auta a išli k Davymu domov. Pred Davyho domom Miša povedala: "Naozaj ďakujem. Vôbec by som nevedela kam mám ísť, pretože tu mám iba tetu." "Ty nie si odtiaľto?" "Nie. A nechcem ani vedieť čo bude teta robiť, keď to zistí. Musím ju nejako obmäkčiť. Neporadil by si mi kde je nejaký obchod s platňami?" "Jasné. Zajtra mám voľno, zoberiem ťa tam." Miša sa usmiala a povedala: "Dobre." Davy vytiahol z vačku od nohavíc kľúč a odomkol. Miša vošla dovnútra prvá(Davy je džentlmen). Nestačila sa diviť, mal to tam naozaj pekné. "Páni, máš to tu úžasné." "Ďakujem." Miša si však spomenula, že si zabudla nejaké pyžamo. No ešte skúsila hľadať vo svojom batohu. Davy si to všimol a povedal: "Hľadáš niečo?" "Zabudla som si pyžamo. Prišla som iba pred troma dňami a..." "Neboj sa, niečo pohľadám. Nie si hladná?" "Nie, ďakujem." Aj keď Miša povedala, že hladná nie je, Davy spravil pár sendvičov na viac a položil ich na linku. Potom sa šiel prezliecť do pyžama a niečo pohľadal aj pre Mišu. Dal jej svoju košeľu. Miša sedela na gauči v obývačke. "Neviem či ti bude dobrá, ale spať sa v nej dá." "Ďakujem." "A keď chceš tak si ju môžeš nechať. Aby ti teta verila, môžem sa ti aj podpísať." Miša sa zasmiala a povedala: "Môžeš." Chvíľu sa na seba dívali a potom Davy povedal: "Dobrú noc." "Aj tebe." Davy aj Miša si šli ľahnúť. No ani jeden z nich nevedel vôbec zaspať...
KONIEC 2. DIELU...
...POKRAČOVANIE NA BUDÚCE...
Predchádzajúci diel:

ALL YOU NEED IS LOVE(1)

7. august 2013 at 17:42 | BeatleGirl
Nooo, takže ja som to fakt nevydržala a musím to sem dať.... Tu je ten sľúbený príbeh a bude to mať asi 20 častí možno aj viac... A upozorňujem, že je to dlhé, ale kto rád číta, tak mu to vadiť nebude...

WARRING!!! NEKOPČI TO!!! AK HEJ, BUDEŠ MAŤ DOČINENIA SO MNOU!!!!!
Tento príbeh nie je celý o Beatles, ako ste si mohli už všimnúť na úvodke... Ale Beatles tam budú nebojte sa...


Ak ste ma pozorne počúvali pri predchádzajúcich denníkoch, tento pre vás bude malina. Nič sa nezmenilo. Tak vám vyrozprávam čo mám na srdci. Nedávno som sa nudila a tak som prepínala telkáč a zrazu na jednom programe beží dokument o beatovej kapele zo 60tych rokov. Celkom ma zaujali. Hudba bola dobrá, štýl tiež a neboli úplne najškaredší. Po skončení tohto dokumentu som skočila na počítač a našla si o nich nejaké info. A vzápätí ma napadlo, že by som sa pomocou stroja času mohla dostaviť do roku 1967 a zistiť si niečo sama a samozrejme sa chcem zoznámiť s chlapcami a hlavne s tým ich spevákom. Je celkom fešný, tak vysoký ako ja a má pekný úsmev. No, každopádne to idem vyrozprávať sestre. Miša bežala rovno za Monikou a Moniku to neprekvapilo. "Čože? Už zasa? Nepreháňaš to náhodou?" "Nie, musíš mi pomôcť." "A prečo?" "Lebo, možno sa na internete mýlia a ja chcem vedieť pravdu a chcem nejaké tie ich LPčka." "Čo o do mňa potrebuješ? Veď už máš 22 rokov. Už si make up vieš spraviť aj sama." "To áno ale mohla by si mi spraviť vlasy v štýle 60tych rokov?" "OK." Miša si zasa prešla premenou a potom sa zbalila. Keď mala všetko zbalené, na stroji času nastavila miesto, čas a dátum. Samozrejme tam nevtrhla iba tak, bola prezlečená za maskérku. "Prečo si tam nastavila tento dátum?" "Lebo vtedy sa natáčala moja obľúbená časť toho seriálu." "Čo? Akého seriálu?" "Čekni si to na nete a uvidíš. Dávam ti na to čas." "Tak si pozriem a čo tam vlastne budeš robiť?" "Maskérku." "A prečo maskérku?" "Lebo sa s nimi ľahšie a hlavne osobne stretnem. A to bude jednoduché." "Prečo?" "Lebo pri natáčaní je dôležité, aby sa neleskli a to zariadi maskér." "Aha chápem a na ktorého z nich si brúsiš zuby?" "Čože?" "No, že s ktorým si niekam vyrazíš?" Miša jej podala fotku a povedala: "Čo myslíš?" Monika si prezerala chlapcov z fotky a nakoniec povedala: "Tohto vľavo dole. V tej modrej košeli." Monika sa trafila. "Uhádla si." "Vážne?" "Hej." "Je celkom fešný, ako sa volá?" "David." Monika sa zasmiala a povedala: "To je irónia. Pred pár mesiacmi si randila tiež s jedným Davidom." "Veľmi vtipné a keby došli naši z týždňovky, tak povedz, že som niekde u kamarátky." "Dobre." Ešte sa rozlúčili a Miša vliezla do stroja času. O pár minút už bola na danom mieste(v Amerike) a danom čase(roku 1968). Celkom nenápadne sa pridružila k skupinke maskérov čo práve pili kávu. Samozrejme to všetko prebiehalo v angličtine, ale mi sme to preložili. "Ti si tá nová posila Michaela?" "Áno." "Dobre, o pár minút začíname. Vieš čo máš robiť nie?" "Nie." "Budeš upravovať chlapcov z kapely." "Aha. Dobre, teším sa na to." O pár minút sa začalo natáčať. Chlapci vyšli na pľac a začalo sa natáčať. Už to vyzeralo, že Miša sa nimi nestretne, ale naraz začal režisér kričať, že sa Davy leskne a nech ide okamžite k maskérovi. Tak Davy išiel k maskérke. Miša tam sama čakala a myslela si, že sa s nimi už nestretne. V tom vošiel do miestnosti pekný mladý chlapec s krásnym úsmevom a očami. Keď zbadal Mišu, pohľadom si ju premeral a usmial sa na ňu. Po chvíli ticha ju oslovil: "Si tu nová?"

...POKRAČOVANIE NA BUDÚCE...

Yesterday...The Day Before

8. june 2013 at 7:42 | BeatleGirl
V stredu som vám tento príbeh sľúbila. Tak ho sem s oneskorením dávam:


S Jane som sa poznala od malička. Prakticky sme spolu vyrastali a stali sa z nás
najlepšie kamarátky.Všetko sme si povedali a o hocičom sme sa dokázali rozprávať.

Z Jane vyrástlo krásne dievča a ja som jej závidela.
Mala všetko, bola pekná, chlapcom sa páčila.
Neskôr z nej vyrástla mladá žurnalistka a dokonca sa dokázala dostať medzi smotánku.

Lenže ja som mala jedno tajomstvo, ktoré som jej však povedať nemohla...
...
Jane začala chodiť s Paulom a ja som jej ho hrozne závidela...

Kpnoec prvej časti...

CHYSTÁ sa NEW STORY!!!

5. june 2013 at 19:42 | BeatleGirl
Chystám new story.
Už to mám aj napísané, len to sem musím dať...

Takže je to o Beatles...(ako inak...)
Bude tam Paul, Jane a ostatný z Beatles....

Možno zajtra alebo až piatok to tu už bude... Majte sa krásne....Líbající

Words of Love(1)

29. may 2013 at 18:48 | BeatleGirl

Nikdy som nebola primerané dievča... Veď ani dievča...Som totiž anjel strážny. Celkom obyčajný však nie. Moje meno je Angie a keď vznikala skupina Beatles, dostala som ich na starosť. Mala som ich strážiť, byť oporou a byť pri nich vodne v noci... Bola som nadšená, hlavne, keď som počula o ich prvom LPčku... Veľmi som sa tešila a hneď som súhlasila, že to beriem aj tak som sa už u nás v nebi nudila. Moja kamoška Jenny strážila Elvisa a môj kamarát Buddyho Hollyho.
Toľko som im závidela a priala som si, aby som aj ja mala niekoho takého, koho by som mohla strážiť... Teraz keď si na to všetko spomínam, tak dalo fušku ustrážiť ich všetkých, ale milovala som ich hudbu... Ale najhoršie na tom bolo, že oni o mne vôbec nevedeli. Bola som z toho smutná, no ak boli dostatočne citlivý, mohli moju prítomnosť aspoň cítiť...
Beatlemania, fotenia, rozhovory, cesty autobusmi, lietadlami, autami, hotely, bary, zvukové skúšky... To všetko som absolvovala s nimi. Počula som tiež všetky ich osobné rozhovory a aj to ako skladali hudbu a piesne... Ach... Paul bol taký zlatý... Keď si ho predstavím. Jeho oči, jeho uprený pohľad, to keď bol zamyslený, keď bol nahnevaný, rozčúlený... Najkrajšie ho bolo pozorovať, keď spal alebo keď zaspal na záhrade. Bol taký roztomilý.
Áno, jeho som mala osobne najradšej a tak trochu som naňho dávala väčší pozor ako na ostatných. Ach áno, aj my anjeli máme chyby... Milovala som ho a ničilo ma, že on o mne nič, vôbec nič nevedel... Lenže ja ako anjel som sa nemohla zamilovať a tento cit sme nesmeli poznať. Moje najväčšie želanie bolo stať sa človekom...

Všetko išlo hladko až dovtedy kým neprišla Jane... Ako som ju neznášala a nenávidela. Veľmi mi liezla na nervy, tak veľmi ani si neviete predstaviť! Objímala a bozkávala moju lásku - Paula. A tak som jej občas niečo vyviedla... A tak to pokračovalo až do... KONIEC 1. časti...

Something NEW???? I Don't know!

23. may 2013 at 14:09 | BeatleGirl




Znova sa hlásim po trošku dlhšej dobre(teda pre mňa...).
Znova ma napadol celkom dobrý príbeh pre tento blog, takže:

...čo by ste povedali na príbeh, ktorý bude rozprávať osobný strážca Beatles???
No a tým strážcom myslím anjela(prepáčte, ale ja verím, že každý má svojho anjela strážneho...)
Bude to konkrátne dievča anjel, ktoré sa zamiluje do Paula...
Lenže Beatles vôbec netušia, že vôbec nejakého anjela majú a nevidia ho, veď ako inak, že???

Máte v tom zmätok???

Potom sa dej vystupňuje a bude to všetko zaujímavé...

Tak čo??? Chápete??? Ak hej a niečo sa vám napríklad nepáči, PROSÍM napíšte mi to do komentárov, budem veľmi vďačná
aj za kritiku...

VAŠA BeatleGirl...

Where Do I Belong?

18. may 2013 at 17:18 | BeatleGirl

Takže predsalen som sa rozhodla, že sem tento príbeh dám. Vlastne je to poviedka a má iba jeden diel, ale keď budete chcieť tak budem pokračovať...

Nikam nepatrím. Nikam. Som zúfalá.
Vlastne som sa ani nepredstavila.
Volám sa Abby. Žijem v malom dome spolu s mamou, nevlastným otcom a nevlastnými bratmi Davidom a Jamesom.
S nevlastným otcom vychádzam veľmi dobre a on ma má veľmi rád ako vlastnú.

Avšak do desiatich rokov svojho životansom vôbec nevedela, kto je mojím otcom.
No až na moje 15ste narodeniny mi to mama povedala. A odvtedy ubehol pólrok.
Nebolo by to až také zlé, no po tomto zistení som ešte dva dni lapala po dychu.
Mojím otcom, ako to stálo v mojich osobných dokumentoch je JOHN LENNON.
Ako je možné, že som si to nevšimla? Až teraz vidím ako sa naňho podobám, tie oči,
nos, zuby, podobné názory na život...
Smutné na tom všetkom je, že on ani nevie, že nejakú dcéru vlastne má.
Ako veľmi by som ho chcela spoznať a chcela by som vidieť jeho reakciu.
Mamy som sa pýtala na všetko okolo onej noci a splynutia z ktorého som vznikla,
lenže ona mi nechcela nič povedať. Ani slovíčko, ani meno John som nemohla
povedať.

Nikto mi o tom nechcel nič povedať.
A tak mi nezostávalo nič iní, než zobrať tých pár vecí čo som mala, hodiť do vaku
a vyraziť na jeho koncert. Samozrejme BEZ maminho vedomia a dovolenia.

Celú cestu tam som si opakovala ako ho oslovím a predstavím sa mu.
Celá som sa od napätia triasla.
Pred koncertnou sálou stálo plno ľudí. Naštvalo ma to a tak som hľadala nejaký
zadný vstup.
Našla som a vošla. V chodbičke som sa tvárila, že som nejaká asistentka.
Cez prestávku som sa vkradla do jeho šatne.
Zľakol sa ma, no vo chvíli povedal: "Čo tu hľadáte slečna?" Nezmohla som
sa ani na slovo. "Ja-ja-ja sa vás musím niečo spýtať!" On bol zarazený, že som
ho vôbec oslovila a už-už chcel volať ochranku. "Spomínate si na Jar 1962?"
"Cože?" "Jar 1962?" "Nemám tušenia a o čom hovoríš! A už vypadni! Poďme!"
"A meno Jane Doille? Nespomínate si?" "Keby som si mal pamätať všetky s ktorými
som niečo mal, mal by som hlavu ako slon!" Vštekol na mňa a ja som pokračovala:
"Narodila som sa v roku 1962, som vaša dcéra." Z batoju som vytiahla fotku mojej mamy
a on hneď vedel o koho sa jedná. No nechcel veriť, že som jeho dcéra. Pozrel sa na mňa,
pozrel sa do zrkadla a povedal: "Ty si vážne moja dcéra, kde máš mamu?" "Mama vôbec nevie,
kde som, vôbec nevie, že som tu." Si presne ako ja, ale overím si, či mi neklameš."
O pár týždňov prišiel k nám dokom s tým, že si dá overiť(lekársky), či som naozaj jeho dcéra.
Lenže tu nebolo pochýb. Trvalo to hrozne dlho, skoro rok, no testy ukázali to čom vedela-
som dcéra JOHNA LENNONA.
Spriatelili sme sa, on ma navštevoval, keď mohol, kupoval mi všelijaké darčeky a naučil ma hrať
na gitaru.

O otca som prišla v roku 1980. Bol to hrozný deň. Nedarilo sa mi v škole a keď som prišla domov -
tá zdrvujúca správa prešla mojimi ušami a ja som bola hotová a zničená. Sotva som ho spoznala,
tak som ho rýchlo stratila...

KONIEC...

Možno(ZNOVA) nový príbeh ???!?

22. april 2013 at 11:35 | BeatleGirl

Takže, znova ma napadol nový príbeh, lenže nebude(možno bude, to ešte uvidím) rozdelený na časti. Dám ho sem ako jednotný celok, ako jednorázovú poviedku.
Jednoducho. Bude to o dievčasti, ktorá sa volá Abby. Má 15 rokov a žije spolu s matkou a nevlastným otcom a dvoma bratmi. Lenže ona nevie kto je jej otec.
Na jej narodeniny jej to mama povedala. Jej otcom bol John Lennon...

????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????

Tak čo mám vôbec začať????????????????????????
Ak sa vám to bude páčiť kľudne to sem hodím.

A ešte 1 MINIdotaz: Mám vôbec pokračovať v písaní Magical & Mystery Boys?????????

PROSÍM VYJADRITE SA v komentároch......

Vaša BeatleGirl :-)

8. DIEL

20. april 2013 at 10:10 | BeatleGirl

No, nemohla som to vydržať a dávam sem ďalšiu časť:

No potom prišlo veľké, obrovské prekvapenie. Zistila som, že...

...Som tehotná. Vedela som, že sa to stalo na Bahamách. Bola som zároveň rada, ale aj smutná, pretože som vedela, že čo budem mať doma. Otec chce, aby som vysokú doštudovala. Lenže ja som ani poriadne nezačala a už som tehotná. Uf, bude naozaj ťažké vysvetliť to doma. A tak som to medzi prácou povedala Erike: "Je ti niečo San?" "Mám jeden problém." "Aký? Je to niečo vážne? Niečo s Paulom?" "No, týka sa to aj jeho. Ide o to, že som tehotná." Pošepkala som jej. Erika zostala zarazená a povedala: "To myslíš vážne?" "Úplne vážne." "Aha, tak preto si vracala a bolo ti zle však?" "Áno." "A kedy sa to stalo?" "Pamätáš, keď som s Paulom odchádzala na Bahamy?" "No." "Tak tam." "No, budeš to mať ťažké. Ako to vysvetlíš našim?" "Ja neviem. Poviem to iba mame a otcovi nie." "To vážne?" "Ja neviem Erika, ja vôbec neviem čo mám robiť. Musíš mi pomôcť." "Mala by si im to povedať čo najrýchlejšie." "Myslíš?" "Nie, ja to viem."
A tak som prišla domov a povedala im to na rovinu: "Som tehotná." Mama zostala ako obarená a otec mi nadával. Veľmi na mňa kričal až bol celý červený. Mala som pocit, že mu pukne žila na krku. Bála som sa. Dieťa si nechám za každú cenu. Veď aj to malé má právo žiť. Otec ma okamžite vyhodil z domu. Zabalila som si svoje veci a šla k Millie. Millie ma privítala s otvorenou náručou, za čo som jej bola veľmi vďačná. Prichýlila ma na mesiac a ja som stále chodila do školy. Otec to vôbec nevedel, myslel si, že tam už nechodím, keď sa to dozvedel, povedal mi, že môžem prísť znova domov. Sľúbila som mu, že školu doštudujem. Aj s dieťaťom. Prišla som znova domov, no po dvoch mesiacoch sa znova začal tento kolotoč. A tak som sa zobrala, zatelefonovala Paulovy do štúdia a oznámila mu, že sa s ním chcem stretnúť v kaviarni Ladyless.
O dve hodiny sme sa tam stretli. Paul ma vystískal, vybozkával a spýtal sa ma: "Stalo sa niečo, keď tu máš kufre?" "O tom som s tebou chcela hovoriť." "Stalo sa niečo?" Paul ma chytil za ruku a povedal: "Neboj sa, ja som s tebou a vždy som tu pre teba." "Odišla som z domu." "Stalo sa niečo?" "Som tehotná." Paul bol chvíľu ticho, no potom sa usmial a povedal: "To je skvelé." Ja som sa naňho usmiala a povedala som: "Nemám kde bývať." "Tak budeš bývať u mňa." Usmiala som sa a Paul potom dodal: "Postarám sa o vás, neboj sa." Bolo mi tak krásne, túto vetu som chcela počuť. Paul ma zobral pod svoje ochranné krídla a ja som priala. Chodila som s nimi po hoteloch, pretože náš dom, ktorý kúpil Paul ešte dokončovali. O pár týždňov sme sa nasťahovali do nášho domu.
A z nášho nového domu som napísala svojej rodine list. Napísala som im adresu a telefónne číslo. No moja škola bola veľmi náročná. Práve som mala koncoročné skúšky a učila som sa, keď zazvonil zvonček. Šla som otvoriť. Ledva som docupkala ku dverám, pretože ma už trošku moje bruško ťažilo i keď nebolo veľmi veľké. Bola som iba v šiestom mesiaci. Vo dverách bola celá moja rodina. Mama, otec, Jany a Erika. Mama sa mi vrhla okolo krku a taktiež všetci. Dokonca aj otec. Bola som prekvapená. Zrejme sa dozvedeli, že som sa v štúdiu zlepšila. Mama mi povedala, aby som prišla bývať naspäť, no ja som už mala domov.
Potom ako som ukončila prvý ročník vysokej školy, sme sa s Paulom vzali, pretože dieťa by sa malo narodiť do manželstva. V šatách som vyzerala ako neforemná machuľa, pretože som bola v ôsmom mesiaci. S Paulom sme sa veľmi tešili na dieťatko. A presne o mesiac a dva týždne sa nám narodil malý Paul. Dostal meno po svojom ockovi...

Tak čo???? Ako by to mohlo pokračovať??? Momentálne neviem ako ďalej, tak by ste sa na tom mohli podiaľať aj vy, budem rada ak napíšete nejaké svoje nápady ... :-D

7. DIEL

19. april 2013 at 17:40 | BeatleGirl

Tak, prinášam vám nový diel. Myslím, že sa vám bude páčiť, no to je iba odhad, takže po prečítaní mi prosím oznámte svoj názor v komentároch, ďakujem... :-)


Usmial sa na mňa a objal ma. A ako pravý džentlmen mi priniesol aj krásne ruže. Veľmi som sa tešila, že prišiel, ale zároveň som bola veľmi nervózna. Vtip bol totiž v tom, že som svojej rodine nepovedala jeho meno. Povedala som im iba to, že niekoho mám. Chcela som ich prekvapiť. A som naozaj zvedavá na reakciu mojej sestry Jeny. Určite z toho omdlie, keď zistí, že môj priateľ je Paul McCartney. Chytila som Paula za ruku a kráčali sme hore schodmi. Rodina bola ako v pozore, mama upravovala otca a otec bol zamračený. Toto som presne čakala. Keď sme sa približovali a moja rodina spoznala môjho priateľa, Jeny zakričala a odpadla. Našťastie ju chytila sestra Erika. Mama s otvorenými ústami a strnutými rukami prijímala kyticu čo jej priniesol Paul.
Otec bol zamračený a nezmenilo to ani to, že prišiel Paul. Mama nás všetkých nahnala do tip top zladenej kuchyne a posadila za perfektné prestieranie. Všetko bolo krásne. Paul sa stále na všetkých usmieval, no videla som ako je sklamaný z toho, že ho môj otec vraždí pohľadom. Bolo mi to hrozne trápne a tak som na otca urobila grimasu, aby prestal. No mračil sa ešte viac.
Najtrápnejšie však bolo to vražedné ticho, ktoré neskôr prerušila mama, ktorá začala rozhovor: "Pracujete momentálne so skupinou na niečom?" "Máme nejaké nové pesničky a pár koncertov." Potom sa pridala Jeny: "Ako je možné, že si - si vybral z nás troch práve Sandru?" V duchu som sa zasmiala. Moja sestra Jeny je na svoj vek veľmi nevyspelá. Je iba o rok staršia. Nechápem. Paul sa na ňu usmial čo úplne stačilo, aby nemusel odpovedať. "Vynikajúce jedlo, pani Jonesová." Mama sa začervenala a usmiala sa. "To nie je moja zásluha. Jedlo pripravovala Sandra." Paul sa na mňa usmial. Potom sme sa všetci presunuli do obývačky a tam sa rozprávali až do siedmej večera. To však potom musel Paul odísť. Tak som sa s ním rozlúčila a popriala mu dobrú noc. On ma na rozlúčku pobozkal a stratil sa v tmavom večernom opare. Zatvorila som dvere. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa pripravila na spŕšku, ktorú mi za pár minút nadelí ,moja rodina.
Vošla som do obývačky, mama sa usmievala, Erika tiež a Jeny sa mračila. No a otec sa mračil tiež. Prisadla som si vedľa mamy a všetkých sa na rovinu spýtala: "Tak čo na neho hovoríte?" Mama sa na mňa usmiala a povedala: "Lepšie si - si ani vybrať nemohla. Je pekný, bohatý, má ťa rád." Otec niečo mrzuto zamumlal: "Len, aby ťa iba nevyužil a potom dovidenia! Mala by si sa s ním rozísť." Nad jeho vetou som iba mávla rukou. "Ja si myslím tiež, že by sa s ním mala rozísť." "Ách Jeny čuš!" Osopila som sa na ňu. "No tak! Dievčatá! Nehádajte sa." "Ja sa nehádam, ona len nemôže zniesť, že môj priateľ je Paul McCartney, však?" "To nie je pravda!" Špičkovali sme sa ešte celú noc a na ďalší deň bola Jeny nafúkaná. No upozornila som ich, aby to nikomu nehovorili a hlavne Jeny som to niekoľko krát výstižne a nahlas zopakovala...
...O pár týždňov, prišla veľmi radostná správa: zmaturovala som. Bola som nadšená, no o pár mesiacov ma zobrali na vysokú a ja som bola ešte viac šťastná. S Paulom sme moje prijatie na vysokú školu patrične oslávili. Paul ma zobral na Bahamy a tam sme žúrovali a dva dni sme nevyšli z hotelovej izby...
Po niekoľkých mesiacoch som nastúpila na prvý ročník vysokej školy... Potom sa to všetko začalo komplikovať... Bývala som veľmi unavená a nezvládala som to. Bola som veľmi vyťažená a ešte som musela chodiť makať do otcovho obchodu. No našťastie tam bola moja morálna podpora - sestra Erika.
Bola som z toho hotová a ešte aj ten zlý priemer. Cítila som, že niečo nie je v poriadku. Často som zvracala a bývalo mi zle.
No potom prišlo veľké, obrovské prekvapenie. Zistila som, že...

KONIEC 7. DIELU...

Tak čo???? Páčilo sa???? Ako myslíte, že sa príbeh vyvinie???? Čo myslíte, že Sandra zistila????

6. DIEL

18. april 2013 at 14:43 | BeatleGirl

Konečne po dlhom čase zo mňa vypadlod ďalší diel príbehu IN YELLOW SUBMARINE?
Takže ho sem dávam a ŽIADNE KOPÍROVANIE!!!!!!!!!


S Paulom sme sa potom samozrejme stretli tak, aby nás ostatní a hlavne John neotravovali. Ja som proti nim nič nemala, ale John mi jednoducho liezol na nervy. Stále si zo mňa robil srandu, ale ja to vždy ignorujem.
Jedného dňa som zostala sama doma. Všetci boli preč. Rodičia v práci, sestry so svojimi priateľmi a ja som zostala sama, ale na dlho nie. Ako keby to Paul tušil, že budem sama doma. Zazvonil zvonček a vo dverách sa zjavil Paul. Skoro som odpadla od samej radosti. Usmiala som sa a hodila sa mu okolo krku. Ako veľmi som bola rada, keď som ho uvidela. Aj on sa usmial, poobzeral sa a spýtal sa ma: "Si sama?" "Som, prečo sa pýtaš?" "No, aby si náhodou nemala zle, že som tu." "Á, to je v pohode, som sama doma. Poď ďalej." Elegantne som ho pozvala dovnútra. Vyzul sa, vyzliekol si kabát. Zaviedla som ho do obývačky a ponúkla domáci jablkový koláč, ktorý som sama piekla. "Je výborný, ďakujem." Usmial sa na mňa a ja som sa usmiala tiež. Prisadla som si k nemu a položila si hlavu na jeho rameno a on si priložil ruku na moje rameno. Boli sme pekný pár(to nie je sebecké, lebo je to pravda!).
Paul ma pobozkal a ja som mu bozk opätovala. Začali sme sa vášnivo bozkávať. Vyzliekla som si blúzku a Paul košeľu.
Keď sme boli skoro nahí premiestnili sme sa do mojej izby. A tam sme vášnivo milovali...
Bolo to prekrásne a veľmi nás to zblížilo... Koniec koncov bolo to tak, ale nikto o tom nesmel vedieť. Bolo to prísne tajné. No ja som to chcela oznámiť svojej rodine.
S Paulom sme boli skoro stále spolu a ja som kvôli tomu skoro vôbec nebývala doma a občas Paul prišiel , ale iba keď som bola sama doma. Volával mi a mňa ničilo to neustále tajnostkárstvo. Ničilo ma to ako aj z vnútra tak aj z vonka. Neustále som bola v strese. A tak som sa jedného dňa rozhodla, že to svojej rodine poviem, no bolo to ťažké, pretože moja druhé staršia sestra má v obľube Beatles a hlavne Paula a bojím sa, že by mi ho prebrala.
Zatelefonovala som Paulovi do štúdia, aby prišiel na večeru. Nechcel, ale nakoniec som ho prehovoril a dodal, že pre mňa urobí všetko. Rodinu som deň vopred oboznámila, aby som im nespôsobila šok. Predovšetkým, otcovi som ho spôsobila tak či tak, mama tá si nebola istá či má prejaviť radosť alebo nie a sestry sa celkom tešili. Neskôr so mnou otec robil poriadky, že som na chlapcov príliš mladá, no mama sa ma zastala. Ale celkom som to ignorovala, keď zazvonil zvonček a vo dverách sa objavil Paul...

...KONIEC 6. DIELU... POKRAČOVANIE NA BUDÚDE...

MAGICAL&MYSTERY Boys 1. DIEL

3. april 2013 at 17:35 | BeatleGirl
No, keďže ste mi písali, že by ste ten príbeh chceli mať ako príbeh, tak tu ho máte:
WARRING: Kopírovanie je TRESTNÉ!!!!!!!


Beatles iste každý pozná. To nemusím zdôrazňovať. A pre tých, ktorí to nevedia, Beatles sú tou najlepšou skupinou na svete. Povedané veľmi jednoducho.
Ich život je veľmi namáhavý a vyčerpávajúci. Je super byť slávny a bohatý, ale má to svoje ale.
Majú to ťažké. Zdá sa, že majú všetko a pri tom nemajú nič.
Nemajú slobodu a nemôžu prechádzať ulicami bez toho, aby sa to nezmenilo na zbesilú naháňačku.
Ja som nevyhovaná, prepáčte, ani som sa nepredstavila. Volám sa Marry a s Beatles som sa stretla pred tromi rokmi, keď prišli nahrávať do štúdia. Vtedy som pracovala ako sekretárka, ale teraz som pomocná zvukárka.
Najväčšie simpatie má u mňa George, ale nemal o mňa záujem, pretože som bola o pár rokov staršia, ale veľkú hlavu som si z toho nerobila, pretože asi o dva mesiace som stretla svojho terajšieho manžela a zhodou okolností sa volal tiež George.
Ale to je iný príbeh. Príbeh, ktorý vám chcem rozpovedať je o Paulovi. Pamätám si na to veľmi živo, ako by to bolo včera.

Beatles mali niekoľko koncertov a jeden na ktorom sa to všetko začalo bol v Londýne.
Bol to úžasný koncert a po koncerte si šli chlapci odpočinúť a najesť sa do miestnej krčmy. Volala sa LENDWOOD. Bol to taký zatuchnutý kút, ale chlapcom to pripomínalo staré dobré časy z Liverpoolu.
Dokonaca pozvali aj mňa. Objednali si pivo a mne limonádu.
Všetci sme sa spolu rozprávali a bavili. Paul sa trochu uvoľnil a rozprával vtip za vtipom.

V tom zvonček nad dverami začvendžal a vo dverách sa objavil veľmi zvláštny mladík. Na prvý pohľad tuctový a obyčajný, ale z bližša, keď prechádzal okolo nášho stola, nás pohľad naňho doslova zmrazil. A Paula najviac.
Ostatný si vôbec nič nevšimli, iba ja a Paul. Paul sa ku mne obrátil a opýtal sa ma: "Videla si ho?" Ja som iba mlčky prikývla a súhlasila. Obidvaja sme zostali ako obarený, no Paul sa odhodlal a prisadol si k tomu chlapcovi.
Na tom by nebolo však nič zvláštne, lenže ten chlapec vyzeral presne ako Paul.
Mal jeho oči, nos, ústa, no proste všetko.
Bol ako jeho odraz v zrkadle s tým rozdielom, že mal inak očesané tmavé vlasy a nosil okuliare.
Mladík bol v pomykove, keď sa mu Paul prihovoril...

KONIEC 1. DIELU MAGICAL&MYSTERY Boys...

Tak čo??? Páčilo sa vám to???? Mám pokračovať????

"MOŽNO" nový príbeh

2. april 2013 at 12:01 | BeatleGirl
Napadlo ma, že sem dám nový príbeh.
Bude o Beatles, samozrejme. A konkrétne o Paulovi.
Bude sa to odohrávať v Anglicku, kde budú mať Beatles koncert.
Po koncerte zájdu do jednej kaviarne a Paul sa tam stretne s chlapcom v rovnakom veku ako je on.
Ale zatiaľ na to nič nie je, lenže ten chlapec bude vyzerať presne ako Paul.
A tak sa obidvaja dohodnú, že si vymenia životy...


No???? Čo poviete??? Mám začať s písaním???? Chceli by ste ten príbeh mať tu???? Píšte komenty, ďakujem...

Vaša BeatleGirl :-D

5. DIEL

2. april 2013 at 11:49 | BeatleGirl

Tu je ďalšia časť:
"Áno, tu Sandra." "Ahoj. Tak rád znova počujem tvoj hlas. Chýbala si mi." "Aj ty mne. A vlastne odkiaľ voláš?" "Z hotela." "Si v Londýne?" "Áno, prečo sa pýtaš?" "Keď si v Londýne, mohli by sme sa stretnúť." "To je skvelý nápad. Poznáš tú kaviareň Ladyless?" "Samozrejme, že poznám, stretneme sa tam? Kedy?" "Za dve hodiny?" "Dobre, prídem tam."
Áá, ako veľmi sa teším. No, najvyšší čas sa vychystať. Ale čo na seba? Dám si to žlté tričko a čierne nohavice, vonku je zima. Ešte na seba prehodím kabát a idem.
Pri vchode ma zastavila sestra: "Kam ideš San?" "Á, idem za Millie." "Kedy prídeš?" "Neviem." "To predsa musíš vedieť." "Čo ja viem, asi za dve, tri hodiny." "Dobre, dávaj si pozor a ozaj pozdravuj Millie." "Budem, čav!"
Je mi hrozne, keď musím ešte aj sestru klamať, ale to všetko iba pre prípad, samozrejme, že nejdem za Millie, za Millie pôjdem neskôr. Dúfam, že ma neodbehne bus.
Srdce mi bije tak, že ani nepočujem svoje myšlienky. Stále mám pre očami Paula, ako mi hovorí, že ma ľúbi. Síce mi to ešte na rovinu nepovedal, ale dúfam, že mi to raz povie. Možno dnes. Som plná očakávaní.
Milujem ho, ale nie som si istá tým či to vydrží a možno z toho vzťah nakoniec vôbec nebude. Nechcem sa sklamať, chcem sa tešiť a znova byť v Paulovej náruči. Znova ucítiť jeho pery na svojich. Ten krásny pocit, ktorý som mala dlho potom a ešte stále to cítim.
Cez okno do kaviarne pozerám, ale Paula tam nevidím, možno tak je, ale určite sa musel nejako zamaskovať, aby ho nikto nespoznal.
Zvonček nad mojou hlavou zacinkal a z rohu sa ozvalo tiché: "Śśśsss!" Čo je to? Neviem, obzerám a koho nevidím. Paul v okuliaroch, starom hnedom kabáte a klobúku na hlave. Vôbec som ho nespoznala. Máva mi a ja kráčam k stolu. "Ahoj, dlho čakáš?" "A nie. Dáš si niečo?" "Nie ďakujem." Nastalo ticho a my sme sa na seba pozerali a rázom sa slová niekam stratili. Nevedela som čo sa ho mám pýtať, vôbec nič ma nenapadalo. Znova nastalo to hlúpe ticho, ale v tom ma konečne niečo napadlo: "Budete tu mať koncert?" "Vlastne áno a ešte sa chystáme tu nahrávať. A čo ty? Vaši sú doma?" "Keby boli doma, teraz by som tu s tebou nesedela. Ale inak ďakujem za opýtanie." Paul sa na mňa usmial a znova sa ku mne začal podozrivo približovať. Hneď som vedela k čomu sa schyľuje. Naše pery sa približovali a približovali, ale k bozku nakoniec neprišlo. Keď sme sa skoro pobozkali, v tom niekto stál vedľa nás a mal ruku na Paulovom pleci. Paul a ja sme sa zľakli a odtiahli sa od seba. Vedľa Paula totižto stál John Lennon, jeho parťák. Ja proti nemu nič nemám, no ale teraz mi skazil náladu a skazil krásny bozk, no nevadí. Možno dostanem ďalší.
John nám neprekazil iba bozk, dokonca bol taký drzý, že si k nám prisadol, ale čo už. S Paulom sme dúfali, že čoskoro odíde, ale on nie. Zrejme ho to s nami bavilo, pretože nechcel odísť a začal byť trochu dotieravý. "Ja som vás vyrušil čo?" Paul radšej nič nehovoril, lebo vedel čo od neho môže čakať, ale ja som to nevedela. "Tak trochu." Povedala som odhodlane. "S tebou som sa nerozprával!" Povedal drzo, čo ma dosť zarazilo. Paul ho začal krotiť: "John!" Nasadil prísny pohľad. "Ozaj, to je tvoj nový objav? Ešte si nás nepredstavil, kto je to?" "John to je Sandra, Sandra to je John." John bol ticho a divne sa usmieval z čoho som si odvodila, že už má trochu vypité. Aj Paul to na ňom spozoroval a vedel, že sa niečo stane. "Nepôjdeme spolu hore kočka?" Povedal John s mierne podnapitým tónom. Paula to vyvádzalo z miery: "John, buď ticho!" Ja som si to nevšímala až do okamihu, keď mi povedal: "Otecko je bohatý, však? A ty si taká bohatá pipka!" Toto som už nemohla zniesť. Vstala som a odišla. Paul okríkol Johna a rozbehol sa za mnou. "Počkaj!" Ja som mala slzy v očiach a vážne ma dostalo to čo John povedal. Paul ma vzal do náručia a povedal: "Z toho si nič nerob, John je taký. Jeho pripomienky nesmieš brať vážne, keď je v tomto stave. Je proste až veľmi úprimný." "No, to je ohromné, čudujem sa, že ho niekto ešte poriadne nevyplieskal." Paul sa usmial a objal ma. V jeho očiach zrazu zažiarila iskra nového nápadu. Chytil ma za ruku a povedal: "Poznám jedno miesto, kde môžeme byť sami." Ja som sa iba usmiala a pobehla za Paulom. Tušila som, že myslí na hotelovú izbu. Uhádla som. Tá hotelová izba bolo asi jediné miesto, kde sme mohli byť my dvaja sami.
Paul zatvoril dvere a posadil sa ku mne na posteľ. Nestihla som ani nič povedať a už som cítila dotyk jeho pier na mojom krku a potom na perách.
Paul si vyzliekol sako a ja tričko. Postupne sme na sebe mali iba spodné prádlo. Po chvíli som sa spamätala. Všimla som si kam to smerovalo, rovno do postele i keď sme tam už ležali. Nevedela som čo robiť. Síce som mala Paula veľmi rada, ešte som s ním nechcela stráviť noc. Jemne som mu naznačila, že sa ponáhľam domov a on vedel čo je vo veci. Cítil sa previnilo, celú cestu k vchodu hotela sa mi ospravedlňoval. Ja som mu hovorila, že sa nemá za čo ospravedlňovať a potom sme sa dohodli na ďalšej schôdzke.
Videla som, že to Paula mrzelo, ale mňa viac. Jednoducho som nemohla ešte som na to nebola pripravená. Bola som
úplne neskúsená a bála som sa. Paul bol žentlmen a nevyčítal mi to, pochopil to...

KONIEC 5. DIELU...
Tak čo, ako sa vám to páčilo???? Ak máte nejaké nápady ako by to mohlo pokračovať, tak píšte budem rada...

Tu nájdete ostatné časti príbehu stačí kliknúť:

http://beatlegirl.blog.cz/rubrika/story

4. DIEL

1. april 2013 at 16:16 | BeatleGirl
Ja viem, že je toho asi moc, v 1 deň dva diely príbehu. Ja viem, ale nemôžem si pomôcť baví ma to.

...Povedala som si: koľko dievčat by chcelo byť v mojej koži. Bolo to vzrušujúce ako zakázané ovocie. A tak som našpúlila pery a nechala sa pobozkať najkrajšie na svete. Bolo to krásne. Držal ma za ruku a ja som na krku cítila jeho teplý dych, ktorý ma v sychravom londýnskom počasí príjemne hrial.
Jeho stisk bol pevný no zároveň nežný. Stáli sme v objatí a ja som mala hlavu položenú na jeho ramene.
V jeho náručí som sa cítila v bezpečí. Niečo takéto som ešte nikdy nepocítila a možno už ani nepocítim.
Moje srdce búchalo ako divé a pri pohľade na Paulove krásne veľké oči sa rozbúchalo ešte viac. Myslela som, že mi vyskočí z hrude. Bolo to také krásne.
Veľmi som si priala, aby to neskončilo, aby som nemusela opustiť jeho mocnú no nežnú náruč.

Stáli sme pri zadných dverách, stále v objatí a vtedy som zbadala svoju krásnu rodinku ako sa lúči a chystá k odchodu.
Ach, pomyslela som, tak predsa sa to skončilo. Ale dúfam, že ma bude ešte dlho jeho náručie tak príjemne hriať.
A tak, aby mi na to neprišli, rozlúčila som sa s ním, dala mu bozk na rozlúčku a on mi venoval krásny úsmev a keď som sa mu vzďalovala stále opakoval, že mi zatelefonuje.
Tešila som sa ako malé decko a lietala na obláčiku. Bola som mimo no z obláčiku zamilovaných ma dostala otcova poznámka: "Kde si celý čas bola?" Vôbec som nevedela čo povedať, ale vynašla som sa: "Bola som na vzduchu, prišlo mi zle." Potom otec znova našiel niečo na čo som sa musela vyhovoriť: "Čo je to?" "Čo je čo?" Spýtala som sa. "Niečo mi tu smrdí." "Čo?" Otec sa ku mne naklonil a ovoňal mi kabát. Zrejme napáchol Paulovou voňavkou a poriadne.
"A, ty myslíš toto? To je asi od kabáta čo visel vedľa môjho." Otec mi to zožral. Ešte že tak.
Nechcela by som, aby mi na to prišli. Za prvé, môj otec neznáša muzikantov a najviac tých z Beatles a za druhé, chce, aby som si našla chlapca, ktorý bude mať dobré zázemie a mať sľubnú kariéru.
Ja však stále tvrdím, že kariéra speváka či muzikanta je veľmi sľubná ak je ten muzikant slávny, ale otec počúva iba seba.
On totižto chce, aby som si našla nejakého právnika.

Keď sme prišli domov neustále som myslela na Paula, jeho hlas, jeho oči, jeho vôňu.
Ach, áno som v tom až po uši. Ale nesmiem to na sebe dať znať.
Paul mi mal zavolať v pondelok a keď nadišiel osudný deň, triasla som sa ako osika.
Bola som natešená a moja radosť sa zväčšila, keď som po tak dlhom čase(dvoch dňoch, pre mňa je to veľa) počula Paulov ukľudňujúci hlas...

KONIEC 4. DIELU...

Čo hovoríte??? Ako to bude pokračovať??? Čo myslíte????

3. DIEL

1. april 2013 at 12:21 | BeatleGirl



Ďalší diel príbehu: IN YELLOW SUBMARINE:

...Paul McCartney. Z toho nárazu sa mi zahmlilo pred očami a chvíľu trvalo, kým som dotyčného identifikovala. No kým som sa mu stačila ospravedlniť, podal mi ruku, usmial sa na mňa a zdvihol ma zo zeme. Keď som mu bola blízko pri tvári, mal na nej ten známy úsmev. Ja som si Paula predtým vôbec nevšímala, ale tento krát...

To bolo iné. Jeho úsmev a jeho oči. Boli v nich iskričky, keď som sa mu do nich pozerala. A v ten moment som si uvedomila, že mi ešte stále drží ruku. Cítila som sa tak trápne a zároveň krásne. Odtiahla som ruku a hlúpo sa zasmiala. Jemu to bolo očividne rovnako trápne ako mne, pretože si zahrabol do vlasov a rovnako sa zasmial.
V ten okamih som sa chcela prepadnúť pod zem. Myslela som si, že väčšie ticho už ani nemôže byť. A vtú chvíľu sa z jeho úst vynorili tiché slová: "Prepáč." "Nie, to ty prepáč." "To je dobré. Vlatne, odchádzaš?" "Nie." "Tak prečo si...?" "Išla som na vzduch." "To je dobre." "Čo je dobre?" "No, že neodchádzaš. Uvidíme sa ešte?" Ja som sa v duchu spytovala čo to vlastne robím a čo sa to vlastne deje.
Vôbec som si to nechcela pripustiť, ale bolo zrejmé, že som sa zamilovala.
Neustále som naňho myslela a očividne aj on na mňa, pretože som počula ako hovoril Georgovi: "Stretol som jedno dievča." "No a?" "Vôbec nezačala šalieť, keď ma zbadala a inak bola aj veľmi pekná." "Asi si zamilovaný."
Dalo prácu sa prestať usmievať a aspoň na chvíľu prestať naňho myslieť.
Počas pauzy sme sa ja a Paul potajomky vytratili z dohľadu. Ja som mu dala tenefónne číslo a svoju adresu.
"Ako sa voláš?" "Sandra Jones. A ty?" Zasmiala som sa. "To bolo dobré." "Ďakujem. Stretneme sa ešte niekedy?" "Za pár dní budem mať voľno, tak určite. Kde bývaš?" "V Londýne, na North Street 7. Biely veľkým dom v ľavo, neminieš." Paul si to medzitým ako som to hovorila, prezeral na papieriku čo som mu dala.
"Dnes ti zavolám." Povedal nežne. "To nie je dobrý nápad." "Prečo?" "Zavojal mi radšej pozajtra. To budú moji rodičia v práci. Zavolaj mi okolo piatej. To budem určite doma." "Máš to všetko takto zorganizované?" Zasmial sa. "No dovoľ, predsa nebudem celý deň vysedávať pri telefóne." Usmial sa a nič nehovoril.
V tú chvíľu sa ku mne priblížil a jeho pery sa nebezpečne približovali k mojim.
V ten okamih mi to doplo, veď on ma chce pobozkať...

KONIEC 3. DIELU...

Tak čo??? Páčilo sa vám to??? Ako myslíte, že to bude pokračovať???

2. DIEL

31. march 2013 at 22:07 | BeatleGirl

Tu je ďalší diel príbehu: IN YELLOW SUBMARINE???
A inak ospravedlňujem sa za chyby v 1. diely, ale bolo to písané narýchlo...

Jedného dňa prišiel natešený otec s pozvaním na V.I.P. párty, na ktorú ho pozval šéf.
Všetci sme sa museli vyobliecť. Ja som si dala pekné fialové šaty po kolená, ktoré mi otec skritizoval, že sú moc odvážne, ale čert to ber, k nim dom si dala čierne topánky na opätku a pekne sa upravila a namaľovala.
Vlastne sme sa všetci dali do gala. A tak sme vyrazili. Veľkým prekvapením bolo, že pri vchode do budovy kde sa to malo celé konať bolo napísané: "DNES HARJÚ BEATLES" Povedala som si wow, no škoda, že tu nebola Millie. Jej reakciu som si veľmi živo vedela predstaviť a zároveň by som ľutovala Georga, keď si predstavím ako by sa mu vrhla okolo krku. Možno by ho samou láskou pridusila.
Tešila som sa na Beatles, ale pri otcovi som sa musela tváriť, že ano neviem kto to Beatles sú.
Na párty bola nuda a navyše po mne pokukovali iba samí úchyláci. To fakt tu nebol žiadny pekný chalan???
Bolo mi z ich pohľadov na vracanie. Fuj! Musela som vypadnúť, pretože by som sa asi čoskoro zadusila. Bolo mi zle. Vstala som a rozbehla sa von. Vtú chvíľu, v rozbehu som vôbec netušila že by mi mohol niekto skrížiť cestu. Doslova. Nečakala som to. Zacítila som iba náraz našich ramien a hláv. Wow! To teda bola šupa. Rázom som sa ocitla na zemi. Spamätala som sa až vtedy keď mi dotyčný podával ruku, aby zdvihol zo zeme. Po náraze sa mi zahmlilo pred očami a chvíľu mi trvalo, kým som dotyčného identifikovala. Po spamätaní som zistila, že to bol...

KONIEC 2. DIELU...

Páčilo sa vám to??? Čo myslíte, kto bude záhadný muž, ktorý narazil do Sandry???

1.DIEL

30. march 2013 at 16:35 | BeatleGirl


WARRING: Tento príbeh som vymyslela ja a kopýrovanie je prísne zakázané!!!!


Pochádzam z bohatej rodiny. Všeci sa tvária ako najväčší inteligenti(najviac otec) a počúvajú vážnu hudbu(najviac otec). Mojim rodičom veľmi záleži na mojom vzdelaní.
Doma je obvykle hrozná nuda a za zadkom mám neustále pripomienky, aby som zlepšila svoje školské zručnosti.
Otec aj mama sú rovnako prísny, no sú málokedy doma a tak mávam aj pokoj. Ja ich mám rada, ale občas mi proste lezú na nervy.
Moji rodičia odo mňa vyžadujú veľa hlavne preto, že som najmladšia. Okrem toho mám dve staršie sestry a staršieho brata. Naši mi dokonca zakázali počúvať moju obľúbenú hudbu. Milujem rock&roll a Beatles. Otec mi zobral rock&rollové platne a vymenil ich za Beetovena. Akeď nie sú doma v gramofóne sa otáča Chuck Berry alebo Beatles. A v žiadnom prípade nemôžem mať ich plagáty vylepené po stenách ako ostatné dievčatá. Samozrejme, že nejaké ich plagáty mám, ale veľmi tajne ukryté.
Už ma to unavuje. Stále zatĺkať.

Jedného dňa som mala narodeniny a môj brat mi poslal lístok na koncert Beatles. Bola som veľmi prekvapená a tešila som sa. Samozrejme, že som o tom rodičom nepovedala. To by som sa zasa napočúvala, že ich hudba je NEVÝCHOVNÁ.
Oznámila som to Millie, mojej kamarátke, ktorá je tiež veľká fanynka. Páči sa jej George a vôbec by som nechcela byť pri tom, keby ho stretla. Je trochu bláznivá a trochu ako časovaná bomba.
Na koncert sme sa chystali spolu. Veľmi sme sa tešili.
Mala som šťastie, pretože naši boli práve preč na týždeň a moje sestry síce boli doma, ale mali úplne iné starosti.
Na koncert nás viezla Millina mama.

S Millie sme vošli do budovy, kde sa mal konať koncert. Millie a ostatné dievčatá šaleli a kričali. Celkom som to nechápala. Vlastne aj áno, ale ja som taká nebola. Nekričala som, bola som pokojná a tešila sa na skvelú hudbu. Mne sa členovia kapely moc nepáčili. Myslím výzorovo. Uznávam ich a ich hudba sa mi veľmi páči.
Všetko okolo nás sa búrilo a bolo to ako obrovská sopka ako bláznivý vulkán, ktorý čoskoro vybuchne.
A vybuchol. Práve v ten okamih, keď na scénu vyšli John, Paul, George a Ringo.
A akoby to vybuchlo znova, keď začali hrať.
Bolo to úžasné, skvelé. Nenachádzam iné slová.
Potom ako sme šli domov Millie celý čas v aute kričala "Milujem ťa George!" Bolo to bláznivé, presne tak ako to má byť. Millie je super a jej povaha skvele vyvažuje moju, tichú povahu.

Potom život šiel a šiel a šiel až...

KONIEC 1. DIELU...
 
 

Advertisement